Chlpaté šťastie

V akejsi rozprávke zaznela krásna myšlienka: "Když štěstí naplní lidskou duši až po okraj, někdy očima přetéká." A je to pravda. Mužské osadenstvo našej rodiny tomuto prejavu radosti zatiaľ neprišlo na chuť, ale ja som beznádejne romantická duša a popôrodné emócie som si užila naplno. Pri spätnom pohľade uznávam, že som z pôrodu našej psice mala väčší stres, ako ona a za tie dva dni po oficiálnom termíne pôrodu som prečítala takmer viac literatúry na tému psích pôrodov a ich komplikácií, ako na tému človečích počas vlastného tehotenstva. 

Dva dni po plánovanom termíne to KONEČNE prišlo. Ruby bola celý deň ako na ihlách, nejedla, fučala, ako lokomotíva (parná, nie elektrická), sem-tam sa neprítomne zahľadela do diaľky. Prvé šteniatko sa stihlo nadýchnuť ešte v noci 20. mája, no opona zďaleka ešte nepadla. Po vzore svojej mamy nám Ruby dala štyroch nádherných chlapcov, ako buk. Prvý z nich, nazvali sme ho Arrow - podľa tvaru kresby na chrbte, mal bez pár dekov pol kila, a ostatní tiež neboli žiadne béčka. Ruby aj šteniatka všetko zvládli s pokojom angličana (no, vlastne welšana) a pomaly si zvykajú na svet. Drobci, ako správne bábätká, spia a jedia, prípadne v rámci multitaskingu zvládajú aj oboje naraz. My ostatní smrteľníci sme sa zatiaľ odobrali do práce a do škôlky.